Jazyk v Poľsku

Poľština je úradný jazyk, ktorý sa používa vo verejnej správe, školách, vo väčšine služieb a vo veľkej časti každodenného života v Poľsku. Patrí do slovanskej jazykovej rodiny a je blízko príbuzná češtine, slovenčine a viacerým ďalším jazykom, hoci pre ich hovoriacich nie je automaticky ľahká. Poľská abeceda používa latinské písmená a obsahuje aj znaky ako ą, ć, ę, ł, ń, ó, ś, ź a ż. Tieto znamienka sú súčasťou pravopisu a môžu meniť výslovnosť alebo význam, preto môže zapisovanie poľských slov bez nich spôsobiť nejasnosti. Poľská gramatika používa pády podstatných mien, gramatický rod, slovesný vid a mnohé koncovky slov. Tvar slova sa môže meniť podľa jeho úlohy vo vete, toho, či je dej ukončený, a podľa toho, či hovoriaci hovorí o osobe, predmete alebo skupine. Výslovnosť môže byť náročná pre spoluhláskové skupiny a niekoľko podobných hlások. Spočiatku je užitočnejšie hovoriť zrozumiteľne a pomaly a pozorne počúvať než snažiť sa o dokonalú výslovnosť. Medzi zdvorilé každodenné výrazy patria „dzień dobry“ na dobré ráno alebo pozdrav, „cześć“ na neformálny pozdrav či rozlúčku, „proszę“ vo význame prosím alebo nech sa páči, „dziękuję“ ako poďakovanie a „przepraszam“ vo význame prepáčte alebo prepáč. Ľudia môžu podľa veku, vzťahu, pracoviska a situácie používať formálne alebo neformálne oslovenie. „Pan“ a „Pani“ sú zdvorilé formy oslovenia muža a ženy, kým krstné mená sú bežné, keď sa ľudia dohodli, že ich budú používať. Poľština má regionálne prízvuky, miestnu slovnú zásobu, odborný jazyk, reč mladých ľudí a rodinné výrazy. Kašubčina má v Poľsku osobitné uznané kultúrne postavenie a mnohí obyvatelia doma používajú aj jazyky menšín alebo prisťahovaleckých komunít. Najlepším prvým cieľom pri učení jazyka je praktická komunikácia: pozdraviť ľudí, povedať svoje meno a adresu, porozumieť jednoduchému pokynu, požiadať o zopakovanie a prečítať základné nápisy. Pravidelné krátke precvičovanie v skutočných situáciách buduje istotu rýchlejšie než memorovanie dlhých zoznamov slov.